Anotácie - 27. ročník - 2013
Miroslav Toman: Patagónske treky
Anotácia:
Okrem putovania po krajine sme pretrekovali niekoľko národných parkov. V Chile sme navštívili "Huerquehue" - najväčšie porasty stromov - arakuárií. Na juhu to boli: Torres de Payne (Chile), Los Glaciares - Cerro Torre, Fitz Roy, Perrito Moreno (Argentína). No a k tomu tučniaci, lamy, kondory, steaky, dážď a vietor, ale aj autá, supermarkety, superbusy a juhoamerická povaha.......
_____________________________________________________________________
Jana Tašíková, Milan Ohuriak: Kráľovná Engadinu
Anotácia k filmu
„... S hukotom vetra a padajúcich lavín nám sebavedomie klesá na bod mrazu. V žilách nám začína tuhnúť krv, je najvyšší čas sa rázne rozhodnúť. Potrebujeme asi šesť hodín pochodu bludiskom trhlín, aby sme sa dostali ku chate ...“
_____________________________________________________________________
Jana Tašíková, Milan Ohuriak: Monte Cristallo
Dolomity nemajú jednoliaty hrebeň, ale pozostávajú z viacerých menších, často veľmi odlišných skupín. Snáď nikde inde v Európe sa voda, vietor a mráz tak viditeľne nepričinili na formovaní reliéfu ako práve tu. Okrem spomenutých činiteľov výrazne zasiahol do charakteru krajiny i človek. Najmä prvá svetová vojna zmenila pohorie na spleť tunelov, chodieb, mostov a odvážne vedených horských ciest, ktoré začali neskôr využívať i turisti. Monte Cristallo je jedna z najkrajších oblastí v talianskych Dolomitoch. Film znázorňuje jej charakteristické črty.
_____________________________________________________________________
Libor Hnyk: Netradičně po Novém Zélandu (2012)
Navzdory doporučením průvodců jsme si na Novém Zélandu nepůjčili auto, abychom za měsíc projeli celý severní i jižní ostrov, ale jezdili jsme autobusy a chodili pěšky. Poznali jsme jižní ostrov téměř ve všech podobách. Od 100 km výhledů za azurového nebe v národních parcích Aspiring a Fiordland, po heavy rain falls ve stanu a osmdenní trek džunglí v nejdeštivější a nejbahnitější části ostrova. Proč bychom na Novém Zélandu (ne)chtěli žít.
_____________________________________________________________________
Kamila Hnkyková: Slovinský kras (2011 – 2012)
Pokud sedíte v Lublani a popíjíte pivo v jedné ze stovek hospůdek na břehu Ljubljanice, asi vás nenapadne, že tato řeka má sedm různých názvů. Přesně tolikrát se objeví na povrchu, aby po několika kilometrech opět zmizela do podzemí. Slovinský kras je podivuhodné území s desítkami tisíc jeskyň, stovkami kilometrů podzemních řek, velkým množství propastí, kaňonů a dalších krasových jevů. Jsou zde světově proslulé jeskyně Postojna a Škocjanské jame s největšími jeskynními prostory Evropy a také s obrovskou návštěvností desítek tisíc lidí ročně. Můžete tu však také navštívit nádhernou jeskyni Križna jama, kterou na člunu propluje jen několik desítek lidí za rok.
V Planinské jamě je zase největší podzemní soutok řek Evropy a neskutečně krásná jeskyně příznačně nazvaná Paradiž – Ráj. V místě Rakov Škocjan můžete sami bez průvodce prolézat spoustu propastí, proplavávat podzemními jezery nebo se vydat po stopách Rudého Gentlemana. Tady a v dalších romantických místech Slovinského krasu se natačel druhý díl Winnetua. My jsme navštívili Slovinský kras ve všech ročních obdobích. V létě jsou propasti porostlé bujnou vegetací, v zimě nebo na jaře mají podzemní řeky zase mnohem větší vodní stav. Vždy tu však můžete prožít chvilky romantiky a dobrodružství.
_____________________________________________________________________
Peter Uhrín: Kamčatka
http://www.youtube.com/watch?v=GKSFhuM7WcI&feature=youtu.be
_____________________________________________________________________
Miroslav Langer: Karakorum na bicykli
Bordel, prach a špina, ale aj neskutočne krásne hory, večne biele sedem a osemtisícové štíty najvyšších svetových pohorí Hindukush, Karakoram a Himalaya. Vyprahnuté púšte s nefalšovanými púštnymi zbojníkmi, ale aj neuveriteľne dobrí a priateľskí ľudia v horských údoliach, pre ktorých privítať vo svojom dome cudzinca je najväčšia česť. Samozrejme cudzinca s dobrým úmyslom. To všetko sa skrýva pod pojmom Islamic State of Pakistan.
Čítajte viac: http://miroslavlanger.blog.sme.sk/c/165858/Bordel-prach-a-spina-jednym-slovom-Pakistan-cast-2.html#t2#ixzz2OTcV9zdk
_____________________________________________________________________
Svetozár Krno: Monzúnový Sečuán (2012)
Čínsky kantón Sečuán hraničí na východe s Tibetom. Do vienka dostal krásnu, pestrú prírodu. Tiahne sa od nížin až po najvýchodnejšiu sedemtisícovku Miňa Konga (7 556 m). Bez irónie ide o krajinu, kde „zajtra znamená predvčerom“. Všade cítiť nesmierny, dlhodobý a systematicky pripravovaný ekonomický rast, v ktorom Číňania zúročujú prastaré tradície a nové skúsenosti a poznatky. Zo dňa na deň sa predlžujú cesty, stavajú sa horské tunely a mestá. Autostrády lemujú palmy, aj vo výškach nad štyritisíc metrov pribúdajú betónové magistrály a tunely. Vlak mimo hlavnej trate presahuje rýchlosť 200 kilometrov za hodinu. Stredná vrstva rastie nielen počtom ale aj postavením. Obyvateľstvo sa koncentruje vo veľkomestských mrakodrapoch, vidiek ostáva pomerne redšie osídlený.
Prednáška nás zavedie najprv k pamiatkam Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO – k 71–metrov vysokému Budhovi v Lešane a na posvätné pohoria – budhistický Emejšan a taoistický Činčenšan. Svetozár Krno strávil väčšinu času v tibetskom autonómnom okruhu, ktorému sa stále na rozdiel od známej Tibetskej autonómnej oblasti vyhýbajú komerční turisti a ktorý si tým zachoval viac pôvodnej kultúry ako samotný Tibet. Život v úzkych údoliach a kláštoroch síce neúprosne poznačuje moderná doba, ale uchováva si to pôvodné, ktoré neustále priťahuje nekonvenčných cestovateľov. V dedinkách okolo mesta Danba stoja vysoké veže na strmých svahoch ako v gruzínskej Svanetii. Hrebene nad kláštormi sú posiate nekonečnými pestrými vlajkami. Prednášateľ navštívil pohoria Štyroch dievčat (Singuniang-šan) a Jala Holy (severnej od sečuánskeho strediska Tibeťanov Kanding) a uskutočnil prechod okolo spomínanej sedemtisícovky. Pod končiarom Miňa Konga kráčal dva týždne celkom sám. V najľudnatnejšej krajine sveta stretol iba piatich pastierov, päťdesiat yakov, osem diviakov, troch jazvecov a niekoľko orlov.
_____________________________________________________________________
Rezerva:
Svetozár Krno: Čiernohorská transverzála (2012)
Desaťdňová súvislá hrebeňovka cez nie veľkú, ale krásnu balkánsku krajinu, ktorú našinci väčšinou poznajú iba podľa Jadranského mora, viedla štyri suchými horskými celkami. Pochod sa začal v najvyššom pohorí Čiernej hory s rozoklanými štítmi, v Durmitore (Bobotov kuk, 2 523 m). Pokračoval cez planiny Sinjajevina (Babin Zub 2 253 m) posiate konečným množstvom závrtov, na ktorých som za tri dni nestretol ani jedného turistu a ktoré dali orientačne zabrať. Nasledujúca Bjelasica (Crna glava 2 139 m), ktorá láka mnohých návštevníkov sa na večer celkom vyprázdnila. Posledným horstvom boli majestátne Komovi (Kom Kučki 2 487 m).
_____________________________________________________________________
Juraj Geletky: Devínska Kobyla – anotácia.
Niekedy sa oplatí spoznávať aj prírodu, za ktorou netreba ďaleko cestovať, ktorú máme priamo „nad nosom“. Čím viac Devínsku Kobylu človek spoznáva, tým viac zaujímavostí a krás tu nachádza. Tento začiatok karpatského oblúka skúmajú geológovia, paleontológovia, historici, botanici, ornitológovia ..., človek tu však vníma najmä čaro a pestrosť toho miesta. Prednáška prináša krátky súhrnný pohľad na Devínsku Kobylu dokumentovaný na fotografiách vo všetkých ročných obdobiach.
