Choď na obsah Choď na menu
 


PRESUN 34. ROČNÍKA

 

Milí priatelia pôvodnej nenarušenej prírody a výprav do nej,

 

ak sa budú udalosti vyvíjať nádejne, pokúsime sa neuskutočnený 24. ročník festivalu zorganizovať po Veľkej noci v roku 2021. Dáme Vám včas vedieť. Program sme mali na jar 2020 viac-menej pripravený, ale to nevylučuje, že môžete ponúknuť nové veci, tentoraz asi len zo Slovenska, Moravy alebo Čiech.

Nešťastné udalosti potvrdili našu kritiku masového konzumného komerčného cestovania. Švédska autorka Jennie Dielemans síce nechodí do takej „divočiny“ ako my, ale neraz nám hovorí z duše. V knihe Vitajte v raji veľmi presne demaskuje doterajší dovolenkový biznis. Keď sa pýtam dovolenkárov, čo v cudzine nové videli, čo jedinečné zažili, často siný kývnu plecom. Nejde tu iba o ich osobnostný problém, lebo v masovom meradle zničujúco zasahujú do prírody a kultúry domorodého obyvateľstva a v konečnom dôsledku ohrozujú holú existenciu celých spoločenstiev.

Toľkokrát zatracovaná sebestačnosť zjednodušene interpretovaná ako čosi spiatočnícke, zápecnícke a izolacionistické, sa ukazuje prospešná. Pandémia vyvracia verejné prezentovanie a neustále opakovanie priorít hodnôt, resp. ich poradie. Kult pohodlia a konzumu, roky podporovaný stupídnou, no efektívnou reklamou, sa nestal výdobytkom ekonomicky rozvinutej civilizácie, ale jej strategickou slabosťou. Často nerozumný Homo sapiens urobil sám zo seba najzraniteľnejší druh.

 

Keď som sa v stredu po Veľkej noci prišiel jednu železničnú stanicu v srdci niekoľkých krásnych pohorí, na chodníku sa potácalo toľko podgurážených mužov a žien na meter štvorcový, ako som nevidel nikdy a ako nikde. Jedného polomŕtveho mladíka, na ktorého sa vykašľali o čosi triezvejší kumpáni a kumpánky, musela odviesť záchranka. Zdravotník si myslel, že ide o corona vírus. Pýtal sa, či postihnutý kašle...

 

Spomínam si, ako som po piatich mesiacoch od zemetrasenia v Nepále v roku 2015 navštívil oblasť epicentra. Prírodný živel zabil vyše desať zničené tisíc ľudí a zničil osudy ďalších. Pohyboval som sa nad dolinou, dlhou do sto kilometrov, kde vedľa terasovitých políčok stáli zvyšky zničených domov himalájskych osád. O elektrine ani stopy a všetky mosty boli strhnuté. Mnohí vrchári mi potvrdili, že pohodlní Európania po sa im začali po zemetrasení vyhýbať. Domorodci žili naďalej v harmónii, bez histórie a vôbec nehladovali. Potešili sa príležitostnej pomoci od sveta, ale na prežitie ju nepotrebovali. 

Na porovnanie s tým, čo dnes v Európe prežívame, ponúkam niekoľko odstavcov z môjho cestopisu Nepál v Monzúnovom (2017, s. 74-76). Vtedy to ani táto himalájska krajina nemala ľahké.

 

Zišli sme do úrodného zeleného údolia. Z bývalého kráľovského mesta Bhaktapur sa nám do cesty postavil lesnatý kopec, z ktorého nám kýval hnedočervený Šiva, vysoký štyridsaťštyri metrov. Na boha života a smrti si ničivé sily netrúfali. Socha ostala celá. Autobus sa vrátil do husto osídlenej poľnohospodárskej oblasti. 

Odbočil som z medzinárodnej asfaltovej cesty. Rozheganý autobus ma odviezol na konečnú. Mestečko Ďzalbire (2 440 obyv., 1 020 m) leží v úzkom údolí v okrese Sindhupalčok. Čistotou nevynikalo. Viaceré budovy vyzerali na spadnutie. Ale na hlavnej a jedinej poriadnej ulici sa čosi dialo. Ľudia si opravovali narušené domy. 

Večer na námestí, či skôr na rozšírenej ceste zastalo päť džípov, z ktorých vyšlo päť dobrovoľníkov. Cudzinci hneď vkročili do hotelíka. Objednali si večeru, zjedli, zaplatili a to bol prvý krok k pomoci. Potom otvorili tašku a rozdali deťom žuvačky a cukríky. Vďačné obdarené ratolesti si potom nafilmovali...

Vedľa sa zastavil mladík a spýtal sa, kam mám namierené. „Vyššie sa dá ísť iba po svojich, všetky mosty sú zničené,“ vysvetlil mi, „potom, čo nás zasiahlo zemetrasenie, ešte nijaký turista nestúpal hlbšie do hôr. Aj dobrovoľníci končia tu, v Džalbire. Ďalej ich nemá kto odviesť.“

Všimol som si, že chlapec má v mestečku autoritu. Vykľul sa z neho oblastný náčelník polície oblasti. 

A čo kriminalita?“ spýtal som sa, „zmenila sa po zemetrasení?“

Máme čo robiť. Určite neprídem o prácu. Nežijeme v Škandinávii,“ zasmial sa, „ale kriminalita nenarástla. Nemusíte sa báť.“ 

Chcel som sa rozlúčiť, no z jeho úst vyšlo:

Kam sa budete trepať proti noci? Vyspite sa v našom tábore.“ 

Kýval do davu a už malé dievčatko ma viedlo uličkami do lesíka, v ktorom stáli nové veľké plechové búdy. Tu zriadili policajnú stanicu a ubytovne pre rodiny strážcov zákona a dobrovoľníkov.

Ráno som sa presvedčil, že dediny a samoty v doline žili. Ťažko sa mi orientovalo, nakoľko nejedna z nich má viacero mien. Vedľa prvej sa ružoveli polia pohanky. Na západnej strane ležali ryžové terasy a padali vysoké vodopády. Voda sa často valila cestou. 

V dedinách praskli mnohé múry. Strechy sa zváľali ako prvé. Škridle nahradila plachta a sem-tam plech. Tieto civilizačné produkty doviezli bohaté štáty po posledný nezničený post. Ďalej si stavebný materiál nosia na pleciach sami vrchári. 

Oproti mne sa vyhrnuli usmievavé deti vo vyžehlenej modrej uniforme. Tak škola žije! Na veľkej plošine leží futbalové ihrisko, na ktorom chlapci naháňali loptu. 

Učitelia ma zavolali na čaj. Trochu krútili hlavou nad mojimi plánmi. Potom mi navrhli dva smery. Rozhodol som sa pre hrebeňovku, ale po chvíli som sa vrátil. Niekto povie, kam sa ako nehorolezec trepem! Nezastavilo ma technicky náročné lezenie. Spočiatku po skalách nebolo ani stopy. Nevedel som si rady s blatom, obyčajným blatom v strmine. Krok vpred, dva kroky vzad, ako písal klasik. So zveseným nosom som zišiel do doliny a pokračoval po ceste. Ani tu mi nebolo hej. Prešiel prvý brod cez rozbúrený potok. 

Už som chcel rozložiť stan, ale krívajúci vrchár mi dodal odvahu. „Poď ďalej. Z mrákav si veľa nerob. Svieti mesiac.“ Za noci sme došli do domčeka, v ktorom sme prespali. 

Zemetrasenie zničilo tisíce ľudských osudov, domov, ciest, chodníkov, mostov a historické pamiatky. Život sa tu nezastavil. Vrchári prijali pomoc zo zahraničia – lekársku starostlivosť, potraviny, stany, plachty a plechy na výstavbu improvizovaných chatrčí, ale predovšetkým sami sa snažia obnoviť to, čo sa obnoviť dá. Nežobrú, neplačú, nevykrikujú hystericky a nikoho neobviňujú z neľahkej situácie. Naučili sa žiť z vlastnej práce. Od konca apríla prespávajú v improvizovaných chatrčiach, bez elektriny a bez dopravného spojenia. Od šiestej večer zaľahne v postihnutých dolinách tma ako v rohu. Ak ochorie dieťa, otca čaká dvojdňový pochod cez rozbúrené rieky, z ktorých zmizli mosty k prvému lekárovi. Čo by Nepálci dali za to, aby mali tie podmienky ako v nemeckom utečeneckom tábore?

Ale domovy neopúšťajú. Neutekajú na iné svetadiele. Tak sa správali aj pred desaťročím počas občianskej vojny. Ani sme poriadne o nej nevedeli. A tí, čo sa niečo dočítali, báli sa do Nepálu cestovať. Musím sa sebakriticky priznať, že som medzi nich patril aj ja. Vtedy ma viac lákala Stredná Ázia a južný Kaukaz. 

Niet väčšej choroby ako podliehať zaužívaným šíreným názorom bez vlastného overenia. Pritom obe znepriatelené ozbrojené strany v Nepále sa správali k cudzincom tradične slušne. Skúste pátrať po vraždách, únosoch, krádežiach a znásilneniach. Uvidíte, na koľko takých udalostí narazíte. Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Azda jedinou „nepríjemnosťou“ bolo, že keď ste si v hlavnom meste, v ktorom si kráľ udržoval moc, vybavili vstup do národného parku a v horách, v ktorých vyhlásili partizáni nezávislú republiku, povolenie od monarchie neuznávali. A tak ste museli zaplatiť smiešny poplatok znovu. 

Nepálci nesedia so založenými rukami. Ženy ráno vypravia učesané a umyté deti do školy zbitej z plechu a do zatmenia robia na terasovitých políčkach. Chlapi stavajú nové domy. Starosta, polícia a samospráva koordinujú opravy. Všetci sa svorne pripravujú na zimu. Aj tak še da, ako sa hovorí na východnom Slovensku.“